UROBIŤ O KÚSOK VIAC AKO SA MI CHCE

            Ešte som bol diakonom, keď mi raz zvonil telefón a zo Zlína sa mi ozval jeden mladší kňaz. Hovorí: „Mám problém. Som na fare, zistil som si vaše telefónne číslo. Som tu s jedným človekom, ktorý prišiel na spoveď a žiadal rozhrešenie z hriechu, ktorý sa chystá spraviť. Pýtal som sa ho, o čo ide. Chce spáchať samovraždu. Vyšiel som zo spovednice a vzal som ho na faru. Čo mám s ním robiť?“
            Povedal som mu, aby mi ho dal k telefónu. Hovoril som s ním asi desať minút a potom som opäť hovoril s tým kňazom: „Vezmite si ceruzku a píšte!“ a nadiktoval som mu celé  psychiatrické vyšetrenie po latinsky – všetko podľa lekárskych zásad. A povedal som mu: „Tento papier vezmite a choďte s ním do Kroměříža do psychiatrickej liečebne. Pretože naozaj je tu nebezpečenstvo, že spácha samovraždu. Nechoďte na pohotovosť, tam by mu pichli Diazepam a poslali by ho domov. Choďte priamo do liečebne!“
            Bolo asi jedenásť hodín v noci, keď mi ten kňaz znovu volal. „Už som doma. Išiel som tam, slúžila nejaká lekárka a pýtala sa, kto je na prijatie. Tak som jej podal lístok a povedal: „Tento pán!“ Ona si lístok vzala, išla do ordinácie a o chvíľu sa vrátila: „To ste písali vy? Ste lekár?“ „Nie, ja som farár!“
            Aj toto je služba blížnemu. Mohol som povedať: „V živote som toho chorého človeka nevidel, zoberte ho na pohotovosť, tam mu dajú lieky.“ Aj ten kňaz ho mohol zbožne poučiť o nesprávnosti plánovaného kroku. Urobil ale viac. Človeku neraz nestačia slová. Potrebuje konkrétny skutok lásky.

(Max Kašparů, Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou, str.180)